Huby v baniach
Huby sú na Zemi prakticky všadeprítomné a výnimkou nie sú ani staré bane či iné podzemé priestory. O dostatok vody, či aspoň vysokú vzdušnú vlhkosť nie je v podzemí núdza, a aj nejaká potrava sa spravidla nájde. V prípade húb je to buď vhodná organická hmota ktorej rozkladom sa živia (huby saprofytické), prípadne aj organizmus s ktorým žijú v symbióze (huby mykoritické) alebo na ňom priamo parazitujú (huby parazitické).
Len výnimočne sa v baniach stretneme s hubami mykoríznymi, nedostatok svetla bráni rastu zelených rastín, s ktorých koreňmi tvoria mykorízu. Naproti tomu saprofytické a parazitické huby sú baniach bežné. Mnohé druhy však k tvorbe plodníc, či ich správnemu vývinu potrebujú zmeny teploty alebo svetlo. Zmena teploty (napr. jej pokles pod určitú úroveň) je u niektorých druhov húb dôležitým signálom k naštartovaniu tvorby plodníc. Takáto huba síce bude v bani rásť, ale nevytvorí plodnice, ostane len ako mycélium (podhubie) a nebude sa dať presne určiť. K správnej tvorbe plodníc niektoré druhy húb vyžadujú svetlo. Bez neho sa plodnice buď nevyvinú vôbec, alebo sú rôzne deformované, čo taktiež znemožňuje presné určenie.
Mykorízne huby
Ich výskyt v baniach je obmedzený na úseky, ktoré sú v dosahu koreňov rastlín z povrchu. Hornina v blízkosti povrchu často nie je kompaktná, je rozpukaná, a korene stromov dokážu preniknúť dosť hlboko. Zatiaľ jediný nález takejto huby máme zo štôlne v Kuchyni, kde približne 15m od vchodu zo stropu rástlo niekoľko plodníc lupeňopórovca červenohnedého(Phylloporus rhodoxanthus). Nález potešil o to viac, že u nás sa jedná o chránený druh. Je to zaujímavá huba a hoci má lupene, radí sa medzi hríbovité huby, z ktorých sa pravdepodobne vyvinula. Príbuznosť hríbovitým potvrdzuje napr. ľahká odeliteľnosť lupeňov od zvyšku plodnice rovnako ako sa u hríbov dajú oddeliť rúrky, či modranie niektorých druhov tohoto rodu.
Saprofytické huby
V baniach sú veľmi časté a z tých drevokazných baníci veľkú radosť nemajú. Rastú prevažne na výdreve, ale aj na inom organickom materiáli – staré noviny, kusy oblečenia, vosk zo sviečok, na truse zvierat a pod. Svojou činnosťou výdrevu rozkladajú, takže po pár desiatkach rokov zhnije a vlastnou váhou sa zhrúti. Z tejto skupiny húb veľa druhov ostáva v myceliálnom štádiu, aj keď niekedy obdivuhodných rozmerov. V Pezinku sme našli chuchvalce bieleho mycélia na ploche cez 0.5 m2 a výške cez 50 cm. Vysoká vlhkosť vzduchu a jeho len pomalé či takmer nijaké prúdenie umožňuje rast mycélia aj mimo substrátu, čo vo voľnej prírode vidno len zriedka. Niekedy sa jeho výbežky plazia po zemi či stenách a hľadajú nový substrát. Mycélium niektorých druhov húb je charakteristické a huba sa podľa neho dá približne určiť aspoň do rodu (Hnojníky – Coprinellus sekcie Domestici, Podpňovka - Armillaria). Väčšinou sa ale jedná len o biele povlaky či chuchvalce bez šance na určenie. Plne vyvinuté plodnice bez deformácií sú pomerne zriedkavé, s výnimkou hnojníkov. V Pezinku sme našli hlivu dubovú (Pleurotus dryinus) vyrastajúcu z železničného podvalu. Jej známejšia príbuzná hliva ustricovitá vyžaduje k správnej tvorbe plodníc svetlo, bez neho tvorí len tenké výbežky.
Správne určenie nelupenatých drevokazných húb, najmä tých s rozliatymi plodnicami je obtiažne a bez mikroskopovania často nemožné. Osobne sa nimi nezaoberám, takže pre mňa predstavujú len zaujímavú dekoráciu. Z ľahko poznateľných druhov to boli napr. drevnatec parohatý (Xylaria hypoxylon), trúdnikovec pestrý (Trametes versicolor), klanolupeňovka obyčajná (Schyzophyllum comune), povlačník oranžový (Leucogyrophana mollusca). Z lupenatých húb s plne vyvinutými plodnicami som sa zatiaľ stretol so štyrmi rodmi – prilbička (Mycena), hliva (Pleurotus), pahliva (Crepidotus) a hnojník (z nedávno vytvorených rodov Coprinopsis a Coprinellus, predtým oba Coprinus). Z nich sú najhojnejšie hnojníky, ktoré neraz tvoria množstvá podníc (hnojník ligotavý – Coprinellus micaceus), ale sú dobre poznatelné aj v myceliálnom štádiu podľa hrdzavohnedého ozónia niekedy metrových rozmerov. Zaujímavým nálezom je hnojník Coprinopsis jonesii zo štôlne v Pezinku, jeden z mála zdokumentovaných na Slovensku. Veľmi sa podobá na hnojník chlpatohlúbikový (Coprinopsis lagopus), má však výtrusy oveľa guľatejšie. Aj hnojník atramentový (Coprinopsis atramenaria) som našiel v jednom banskom múzeu pri drevených exponátoch. Nevyzerali tam veľmi nadšene, že ho môžu vystavovať... Len podľa typického čierneho povrazcovitého mycélia- rizomorfov som identifikoval podpňovku (Armillaria), a hoci vyzerá byť v podzemí bežná, nikdy sa mi nepodarilo vidieť plodnice. Možno zo bude tým, že ako typická jesenná huba vyrastá až po poklese teploty.
Parazitické huby
V podzemí žije či aspoň sa ukrýva množstvo živočíchov, najmä hmyzu, pavúkov, ale aj stavovcov ako netopiere. To predstavuje pre huby živnú pôdu a spolu s vysokou vzdušnou vlhkosťou priam ideálne podmienky. Najmä hmyz a pavúky sú často napadnuté, prakticky v každej trochu vlhkejšej bani sme na stenách našli aspoň zopár „plesnivých“ jedinov. Huby žijúce na hmyze sa nazývajú entomogénne, resp. entomopatogénne a niektoré druhy sa špecializujú len na tento druh potravy, či dokonca na konkrétny druh hostitela. Bývajú to aj huby nižšie (plesne), alebo asexuálne (konidiálne) štádiá húb, ktoré vyzerajú len ako biely povlak Pri ich určovaní pomôže len mikroskop. Niektoré druhy však tvoria typické plodnice a dajú sa určiť aj makroskopicky, prípadne pomocou svojej špecializácie na konkrétneho hostitela.
S bielymi „povlakmi“ som sa podrobnejšie nezaoberal, nakoľko k tejto tématike nemám vhodnú literatúru. Spomeniem Conidiobolus destruens, Beauveria bassiana. Trochu hrubšiu štruktúru bieleho povlaku má Entomophtora muscae vyrastajúca na dvojkrídlom hmyze, najmä rozličných „muchách“. Občas sa vyskytuje vo veľkom množstve – vo Vyhniach ich bolo po stenách obrastených niekoľko tisíc. Ale aj niektoré vyššie huby telo hostitela najprv pokryjú bielym sterilným mycéliom a až neskôr (týždne, niekedy mesiace) dôjde k tvorbe plodníc.
Medzi vyššími entomogénnymi hubami je veľmi zaujímavý rod žezlovka (Cordyceps) a jeho anamorfy (asexuálne štádiá tvoriace miesto výtrusov napr. konídie). Rod Cordyceps bol v nedávnej minulosti rozčlenený na 4 samostatné rody, Elaphocordyceps, Ophiocordyceps, Metacordyceps a Cordyces, pričom väčšina z nich (okrem húb v prvom rode, ktoré parazitujú aj na podzemných hubách, srnkách – Elaphomyces), sa špecializujú na rast na rozličnom hmyze, článkonožcoch a iných bezstavovcoch. Ich špecializácia je na takej úrovni, že niektoré druhy sa vyskytujú len na jednom jedinom druhu či rode. Mnohé z anamorf týchto rodov boli popísané ako samostatné druhy v rodoch napr. Paecilomyces, Isaria, Hirsutella, Gibellula, … a uviesť veci na pravú mieru sa darí jedine pri náleze oboch foriem naraz na jednom hostitelovi, alebo najnovšie pomocou DNA analýzy.
Nasleduje rozdelenie podľa hostitelov. Biele „povlaky“ som našiel prakticky na všetkom a nie vždy sa musí nevyhnutne jednať o parazita nakoľko telo mohla nejaká z húb napadnúť až po smrti.
Pavúky
V podzemí rada žije napr. svojou veľkosťou nápadná meta temnostná (Meta menardi), ale ukrývajú sa tu aj iné druhy pavúkov. Spravidla nebývajú veľmi ďaleko od vchodu, do cca 10-15m. Nachádzam ich napadnuté hubou rodu Gibellula, na pavúkoch zvykne rásť aj Torrubiella, tú som však ešte nenašiel. Niekedy sa takmer nedá rozoznať že sa jedná o pavúka, lebo je hubou celkom pokrytý, inokedy hostitela dobre vidieť.
Komáre
Komáre sa v podzemí ukrývajú bežne, niekedy v tisícových kŕdľoch. Bývajú často pokryté bielym povlakom, ale nikdy som z nich nevidel vyrastať nejaké vyššie huby. Na svetlobielych oblastiach vľavo a hore sa tvoria konídie.
Muchy
Najčastejšie nachádzam zástupcov Heleomyzidae, z nich niekedy vyrastajú až 7 cm dlhé vláknovité výrastky – synnemata - huby Hirsutella guignardii. Na rozličných muchách, som našiel aj ďalšiu, zatiaľ neidentifikovanú hubu, tvoriacú asi 1 cm dlhé plodničky s guľatou hlavičkou, na ktorej sú konídie. Ak niekto viete čo to je, dajte mi vedieť..
Na veľkých čiernych muchách nachádzam entomoftoru, nemám ju však dobre nafotenú. Pri najbližšej príležitosti to napravím..
Motýle
Z denných motýlov sa v podzemí zvykne ukrývať babôčka pávooká (Inachis io), našiel som však na nej len bielu pleseň, rovnako ako na na potočníkoch (Trichoptera). Veľmi hojná je mora pivničná (Scoliopteryx libatrix), tu na snímku je pokrytá skondenzovanou vlhkosťou. Často býva napadnutá Paecilomyces-om, dĺžka plodničiek vyrastajúcich z nej je aj 4 cm. V takomto štádiu ju však nachádzam len zriedka, najčastejšie je telo len obalené v bielej plesni, niekedy karfiolovito zdurenej. Aj v tomto prípade ide o Paecilomyces.
Najviac ma vždy poteší nález žezlovky (Cordyceps tuberculata) vyrastajúcej z piadivky jaskynnej (Triphosa dubitata), ktorá v podzemí zvykne zimovať. Plodničky môžu dosiahnuť výšku aj 3 cm, rastú prakticky po celý rok, ale dospelé plodnice nachádzam najmä na jar a v lete, keď dozrejú plodnice z motýlov čo neprežili zimovanie. Rastie veľmi pomaly, teda aspoň pri nízkej teplote aká je v podzemí - od začiatku tvorby plodníc po ich plnú zrelosť prejde aj niekoľko mesiacov. Často sa stáva že plodnice sú sterilné, úplne bez výtrusov, hoci na prvý pohľad vyzerajú normálne. Kým sa mi podarilo tento druh aj mikroskopicky potvrdiť prešlo niekoľko rokov a z desiatok plodníc z niekoľkých lokalít som nezískal nijaké výtrusy. Až v priaznivom roku 2010 sa objavili výtrusy v plodniciach na všetkých sledovaných lokalitách.
Netopiere
Na zimujúcich netopieroch sa pred začiatkom jari najmä na nose objavuje biely povlak spôsobený hubou Geomyces destructans. Podľa toho dostala ich choroba aj meno, syndróm bieleho nosa, (WNS - white nose syndrome). G. destructans je psychrofilná (chladnomilná) huba, ktorá sa rozrastá len v čase hibernácie netopierov, keď je ich telesná teplota nízka. Okrem iného spôsobuje, že netopiere sa opakovane budia, čím si spotrebovávajú tukové zásoby a kvôli ich predčasnému vyčerpaniu hynú. V USA má na svedomí úhyn miliónov netopierov, naša populácia však vyzerá byť odolnejšia. U nás bola zatiaľ zaregistrovaná len na pár lokalitách. Netopier na fotke je po jednom z takýchto prebudení a biely povlak okolo nosa a úst si oblízal, takže vidieť len jeho zvyšky vľavo dole na papuľke.
Okolie baní
Príroda okolo baní býva často narušená, či už v dôsledku odlesnenia kvôli potrebe dreva, haldami hlušiny či kyslými vodami vytekajúcimi z baní. Sú však aj huby, ktorým takéto prostredie vyhovuje. Prakticky na každej lokalite, kde sa ťažili nejaké minerály s obsahom síry, či už antimonit, pyrit, chalkopyrit.. sme na hladách našli hráškovec obyčajný (Pisolithus arrhizus). Je to huba príbuzná oveľa známejším pestrecom, od ktorého líší prítomnosťou peridiol ( tých „jadierok“) v glébe. Mimo starých háld sa mi ho na Slovensku ešte objaviť nepodarilo. Hráškovec obsahuje žltohnedý pigment a používal sa na farbenie látok.
