Častá
Hydrotermálna mineralizácia
Prudký vŕšok – baňa Mária
Častianske ložisko je situované na svahu Prudkého vŕšku, asi 1,5 km na SSZ od obce. Podľa starých archívnych prác sa tu nachádzala baňa Mária, ktorá mala dve štôlne: spodná Sivá baňa (Klement štôlňa) a horná Červená baňa. Rudné žily sú v grafitických fylitoch harmónskej série, majú medzivrstevný, šošovkovitý charakter so smerom SZ-JV, podľa iných autorov smer ZSZ-VJV so sklonom 50° na Jalebo 30° na JZZ. Mocnosť žíl dosahuje 1-3 m, priemerne 0,5 m. Hlavná časť ložiska pozostáva z niekoľkých paralelne prebiehajúcich kremenných alebo kremenno-ankeritových žíl so sulfidmi. Ide o dve samostatné žili – Horná Mária a Spodná Mária, ktoré sú vzdialené od seba asi 20 m. Žily smerom k podložiu sú bohatšie na Ag a Ni. Tretia žila je kremenná, s hniezdami pyritu. Mineralizácia sa viaže na hydrotermálnu fázu granitovej intrúzie varískeho plutonizmu. Ide o mineralizáciu typu Pb-Zn (Cu-Ag)-formácie, ktorá vznikla v štyroch prínosových periódach: 1. kremenno-sulfidickej, 2. karbonátovej, 3. pyritovej a 4. polymetalickej kremenno-karbonátovej s kyzmi a Cu-Ni-minerálmi. Tretia a štvrtá prínosová perióda má pomerne zvýšenú termálnosť roztokov.
Ťažba zlata a striebra v tunajších baniach sa spomína z r. 1674, koncom 19. stor. sa tu dobývali meď a pyrit na výrobu kyseliny sírovej. Najintenzívnejšie práce sa uskutočnili pred r. 1767. V r. 1953-1954 sa v tejto oblasti vykonávali prieskumné práce. Pre malý rozsah ložiska a nedostatočnú kovnatosť Cu (0,3 %) je ložisko nebilančné.
Pramene z ústredného rodového archívu Pálffyovcov hovoria, že už v roku 1673 vyhotovil doktor Becker tri skúšky na kovnatosť červenokamenských hornín (s najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o Jána Gotfrieda Beckera, ktorý navštívil stredoslovenskú banskú oblasť a správu o svojej návšteve publikoval v roku 1674 v kodaňských „Acta medicinae Haefnensis“), v ktorej sa potvrdil výskyt zlata a striebra. V roku 1674 sa Mikuláš Pálffy obrátil na Kráľovskú dvorskú komoru so žiadosťou otvoriť „od nepamäti tu ladom ležiace bane“. Komora súhlasila s požiadavkou, aby si Pálffy 10 rokov ponechal zisk z budúcich baní (oproti 25 požadovaným rokom) alebo odpredával eráru vyťažené zlato a striebro za najvyššie ceny. Vo februári 1675 uzatvára Pálffy prvé zmluvy s hutmanom Martinom Pauerom na vybudovanie P“Berfwerku“ a skladu trhavín a so skúšobným tavičom kovo Leonhardom Weiglom. Súčasne zamestnáva 11 baníkov, z ktorých jeden bol špecialistom na odstreľovanie hornín. Už budúci rok sa v naniach pravdepodobne intenzívne pracovalo, pretože podľa archívneho záznamu vyplatili úradníci Červenokamenského panstva v roku 1676 baníkom 675 zlatých a 73 denárov na platoch a okrem toho im panstvo poskytlo chlieb, mäso, syr, soľ, víno a pivo. V dedinke Píla bol nasledovne vybudovaný hámor na spracovnie vyťaženej horniny. V sedemdesiatych rokoch boi vykonané skúšky červenokamenskej rudy, ktoré vykonali kremnickí experti Abrahám Seitz a Ján Stopfer. Tieto skúšky dokázali, že zlato a striebro sa tu vyskytuje len v malom a nerentabilnom množstve, avšak objavili tiež pozoruhodný výskyt železa, síry a medi. Nerentabilita ťažby drahých kovov a technická neschopnosť intenzívnejšie spracúvať ostatné vyskytujúce sa nerasty spôsobili, že Pálffyovci v osemdesiatych rokoch 17. storočia už nepokračovali v banskom podnikaní na panstve Červený Kameň. Pílanský tzv. „medený hámor“ začiatkom 18. storočia predali súkromníkovi. Koncom roku 1766 žiada hlavný komorský gróf Stampfer Rudolfa II. Pálffyho, aby umožnil kutať v červenokamenských baniach ťažiarstvu sv. Klementa (Heilige Clementis stollner Gewerkschaft). Zároveň grófa ubezpečuje, že banská komora má záujem zakúpiť na Červenom Kameni miesta na banské podnikanie. Odpoveď grófa Pálffyho bola krajne nepriaznivá. Podľa jeho slov každé banské podnikanie je na škodu príslušného feudálneho panstva, čím má na mysli najmä devastáciu okolitých lesov v súvislosti so stavbou prístupových ciest, povrchových objektov, ale aj výdrevy v podzemí a v neposlednom rade aj odpútavanie pracovných síl z poľnohospodárskej sféry. Pálffy sa zároveň sťažuje, že ťažiari sv. Klementa vykonali bez jeho povolenia obhliadku červenokamenských štôlní. Konflikt pokračoval tak, že najskôr dvorská komora a neskôr miestodržiteľská rada prostredníctvom Bratislavskej stolice vyzvali Rudolfa II. Pálffyho, aby umožnil podľa krajinských zákonov o banskom podnikaní otvoriť červenokamenské bane. Ťažba bola napokon obnovená v roku 1781 a v roku 1784 principálstvo v štôlni „Narodenia Márie“ patrilo Banskej komore v Banskej Štiavnici. V tom čase sa ťažba orientovala už na pyritové a medené rudy, no ani tak sa nedokázala zastaviť nerentabilnosť baní. V roku 1787 bola celková strata podľa evidencie Banského súdu v Pezinku skoro 3000 zlatých. V roku 1791 sa už výsledky ťažby v štôlni Narodenia Márie nevykazujú. Banský súd v Pezinku eviduje ojedinelé žiadosti o kutacie právo ešte v 20-tych rokoch 19. storočia a z roku 1882 máme písomnú správu o obnovení kutacích prác za účelom získania pyritu a chalkopyritu, no aj tieto pokusy čoskoro zanikli. Istý pokus o obnovu ťažby v Častej bol uskutočnený v roku 1905, keď banský podnikateľ a majiteľ továrne na kyselinu sírovú v Pezinku na Cajle Leopold Klíma požiadal o udelenie práva banskej ťažby na banskom poli Mária. Klíma toto povolenie aj dostal, no žiadne banské práce v oblasti Častej nevykonával. Napriek tomu bolo banské povolenie pre Klímu zrušené až v roku 1930. V roku 1954 začal Západoslovenský rudný prieskum n. p. Turčianske Teplice, závod Pezinok s prieskumnými prácam v Častej. Opätovne bola vyzmáhaná Sivá baňa, no ešte v ten istý rok boli banské práce prerušené pre nevyhovujúci obsah rúd v žile. Analýza vybraných kusov rudy zo starých háld, vykonaná v laboratóriu Kovohuty, Banská Štiavnica priniesla tieto údaje: Au – 0,2 g/t, Ag – 29,8 g/t, Cu – 0,85 %, Zn – 1,4 % a Fe – 26,2 %.
V Častianskej doline pri Píle sa zistila v grafitickej polohe sfaleritová žilka s malým obsahom galenitu charakterom analogická s ložiskom pri Prudkom vŕšku. Ekonomický význam nemá.
LITERATÚRA:
KODĚRA, m. a kol., 1986: Topografická mineralógia Slovenska. 1. diel. Veda – Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 250-253.
WITTGRÚBER, P., TUČEK, P., VITÁLOŠ, J., 2001: Dejiny baníctva v Malých Karpatoch. Historická štúdia. Road, Bratislava. 37-39.
