Minerály ložísk v Malých Karpatoch (výber)
Antimón Sb
Rýdzi antimón je lokálne relatívne hojný minerál. Antimón vytvára nepravidelné, jemnozrnné agregáty bielej farby s kovovým leskom. Veľkosť agregátov je obyčajne niekoľko mm, ale boli nájdené aj monominerálne agregáty veľké do 10 cm. Rýdzi antimón sa nachádza spolu s antimonitom, gudmunditom, kremeňom a karbonátmi. Andráš et al. (1993b) opísali zaujímavý prípad nahradzovania antimónu a antimonitu sekundárnym sénarmontitom. Mikrosondové analýzy poukazujú na relatívne veľmi čistý antimón (99,8 hmot. % Sb – Andráš et al. 1993b)
Antimonit Sb2S3
Antimonit bol najvýznamnejším exploatovaným minerálom pezinského ložiska. Antimonitom obohatené rudné masy dosahovali hrúbku do 40 m, lokálne s 1-2 m hrubými polohami jemnozrnného agregátu takmer monominerálneho antimonitu (Cambel 1959, Mrákava 1987). Druhý typ antimonitu sa vyskytuje v podobe plochých až hemisférických agregátov ihličkovitých až tenkostĺpčekovitých kryštálov, obyčajne 2-5 mm dlhých. Tieto kryštály antimonitu často asociujú s kermezitom a valentinitom.
Garavellit FeSbBiS4
Sb-ložisko Pezinok-Kollársky vrch je druhou opísanou lokalitou garavellitu na svete. Tento veľmi vzácny minerál tvorí mikroskopické, len cca. 10 μm veľké prerastlice s antimónovým bizmutom v antimonite (Andráš et al. 1993a).
Goldmanit Ca3(V, Cr, Al)2(SiO4)
Vyskytuje sa na lokalite Pezinok-Rybníček. Jedná sa o minerál zo skupiny granátov s dominantným obsahom vanádu. Má smaragdovozelenú farbu. Tvorí 1-3 mm, ojedinele až 5 mm veľké kryštály, resp. kryštalické agregáty.
Chapmanit Sb3+Fe3+2(SiO4)2H2O
Tento vzácny silikát antimónu a železa bol z pezinského ložiska identifikovaný Polákom (1983, 1988) v podobe svetlých žltozelených práškovitých agregátov na metamorfovaných čiernych bridliciach zo štôlne Sirková a horizontu Stanislav. V elektrónovom mikroskope vytvára nepravidelné agregáty stĺpcovitých kryštálov s rozmermi maximálne 5x0,5 μm.
Kermezit Sb2S2O
Kermezit je najznámejší minerál antimónového ložiska Pezinok-Kollársky vrch. Ložisko poskytlo pravdepodobne najkrajšie vzorky kermezitu na svete. Kermezit vytvára efektné radiálno-lúčovité agregáty steblovitých kryštálov, ktorých dĺžka bežne dosahuje 1-4 cm, avšak existuje vzorka s až 14 cm dlhými kryštálmi kermezitu, dnes uložená v istej súkromnej zbierke v Rakúsku (Huber a Huber 1985). Farba kermezitu je tmavo višňovo červená až červenofialová so silným kovovým až diamantovým leskom. Kermezitové kryštály sú maximálne 0,5 mm hrubé a priehľadné v silnom svetle. Radiálne agregáty sú obyčajne ploché, pretože vypĺňajú tentké pukliny v okolitej hornine, avšak vzácnejšie sa vyskytujú aj perfektné do priestoru vyvinuté drúzy. Najlepšie vzorky kermezitu boli nádené v Novej Alexander štôlni v 70.-80. rokoch 20. storočia, ešte počas ťažby antimónovej rudy. Kermezit sa nachádza spolu s antimonitom a niekedy tiež v sprievode valentinitu. Paragenetické vystupovanie hrubokryštalického kermezitu indikuje jeho primárny hydrotermálny vznik počas najmladšieho, 4. mineralizačného štádia v dôsledku miešania ascendentných sírou obohatených a descendentných kyslíkom obohatených roztokov (Cambel 1959).
Sekundárny kermezit sa líši od primárneho hydrotermálneho jeho práškovitým vzhľadom a ružovou až višňovočervenou farbou, vyskytuje sa v puklinách hornín (Ružbacká 1968, Andráš a Chovanec 1985).
Schafarzikit Fe2+Sb23+O4
Schafarzikit bol po prvý raz nájdený a opísaný Krennerom v roku 1921 z Sb-ložiska Pernek. Pomenovaný bol podľa profesora mineralógie F. Schafarzika z Budapešti. Je veľmi vzácny. Tvorí ihličkovité, stĺpčekovité, resp. prizmatické kryštály podľa vertikály, s pozdĺžnym ryhovaním a s vysokým kovovým leskom. Ich dĺžka nepresahuje 1 mm a hrúbka 0,X mm. Farbu má červenú až červenohnedú, tmavohnedú a čiernu. Je veľmi podobný kermezitu. Kryštály schafarzikitu vystupujú najčastejšie voľmi medzi ihličkami antimonitu a pod ihličkami kermezitu a sprevádzajú ich ďalšie Sb-oxidy. Ide o sekundárny minerál, oxidačný produkt antimonitu, oxidický analóg berthieritu.
Znovu bol na opustenom ložisku v Perneku objavený v roku 2002.
Valentinit Sb2O3
Hydrotermálny valentinit patrí medzi zberateľsky najpríťažlivejšie minerály Sb-ložiska Pezinok-Kollársky vrch. Vytvára biele radiálne agregáty plochých ihličkovitých kryštálov, 0,5-1 cm, zriedkavo až 2 cm dlhých. Valentinitové ružice sa vyskytujú často v asociácii s kryštalickým antimonitom a kermezitom na plochách veľkých až niekoľko desiatok cm2. Podobne ako kermezit, aj hrubokryštalický valentinit je nízkotermálneho pôvodu, pričom kryštalizoval v závere hydrotermálneho procesu (Cambel 1959).
Sekundárny valentinit vytvára relatívne hojné biele až žltkasté povlaky a vejárovité agregáty na antimonite a antimóne (Cambel 1959, Andráš a Chovanec 1985).
Zlato Au
Zlato tvorí najčastejšie hrudkovité a kríčkovité zrná v kremeni, narastá na pyrit a arzenopyrit, zriedkavo tvorí jemný film na trhlinách kremeňa a na okrajoch tenkých kremenných žiliek. Zriedka tvorí bohaté impregnácie drobných zlatiniek v kremeni, kde sa vyskytuje až niekoľko desiatok zlatiniek na 1 cm2. Má vysokú rýdzosť, okolo 800 až 920. Mladšími hydrotermálnymi roztokmi bolo remobilizované za vzniku elektra s rýdzosťou 550 až 700. Elektrum prerastá s freibergitom, chalkopyritom a vzácne tvorí žilky v staršom zlate. Zrnitosť zlata sa pohybuje v rozmedzí 0,01 až 6 mm, najčastejšie okolo 0,X mm. Obsahy Au v žilovine kolíšu od X do 1XX g/t, priemerne okolo 30 g/t.
Zlato sa hojne vyskytuje aj v aluviálnych sedimentoch Limbašského potoka, ale aj v ostatných potokoch drénujúcich pranitoidné teleso Staré mesto. Tvorí hrudkovité a plieškovité zlatinky s veľkosťou do 1 mm (zriedka aj väčšie). Je rozptýlené hlavne vo vrchnej vrstve sedimentov do hĺbky max. 0,5 m s obsahmi do 150 mg/m3 (X až 1XX zlatiniek na šlich).
LITERATÚRA:
KODĚRA, M. A KOL., 1990: Topografická mineralógia Slovenska. 2. diel. Veda – Vydavateľstvo SAV, Bratislava, 904-916.
UHER, P., MICHAL, S., VITÁLOŠ, J., 2001: Minerály antimonitového ložiska Pezinok-Kolársky vrch. Minerál 1/2001, 11-20.
BAKOŠ, f., TUČEK, p., 2001: Au-Ag mineralizácia v Pezinku – Staré mesto. Minerál 1/2001, 20-21.
UHER, P., 2001: Mineralogické lokality v okolí Pezinka. Minerál 1/2001, 22-26.
